Katedrálny kostol svätého Martina v Spišskej Kapitule patrí k významným a svojimi zachovanými architektonickými prvkami aj k najstarším pamiatkam na Slovensku. Spolu so zaujímavým urbanistickým komplexom cirkevného sídla a neďalekým Spišským hradom vizuálne dotvára jednu z dôležitých dominánt našej krajiny. S jeho stavebným vývojom sa spája bohatá história. Pôvodný kolegiátny kostol, od roku 1776 katedrála, bol svedkom významných dejinných udalostí nadregionálneho i medzinárodného významu. Napriek tomu sa dá povedať, že kvalitné monografické spracovanie dejín a stavebného vývoja tejto vzácnej pamiatky doteraz chýbalo.
Nemožno síce konštatovať, že by chrám unikal výskumným aktivitám. Práve naopak. Dejinami katedrály sa zaoberali viacerí významní historici i kunsthistorici. Ich poznatky však boli zhrnuté len v niekoľkých parciálnych štúdiách. Jedinou výnimkou je dielo spišského historika a katedrálneho kanonika Jozefa Hradszkeho z roku 1901 Initia, progressus ac praesens status Capituli Scepusiensis, ktoré sa vyznačuje na svoju dobu výnimočne podrobnou heuristickou prácou. Zo syntetických prác možno ďalej spomenúť aspoň sprievodcu po mestskej pamiatkovej rezervácii od autorov Puškárová – Puškár s názvom Spišská Kapitula – Mestská pamiatková rezervácia z roku 1981. Publikačné výstupy o Katedrále svätého Martina sa obmedzili len na menšie práce charakteru turistických sprievodcov, ako napríklad dve vydania bedekra Spišská Kapitula od Ivana Chalupeckého z rokov 1994 a 2002. Doteraz o tomto chráme nebola vydaná žiadna samostatná vedecká monografia.
Na základe rozsiahleho architektonicko-historického výskumu, ktorý bol realizovaný v rokoch 2006 – 2007, a na základe následných, predovšetkým archeologických výskumov, kolektív autorov prepracoval výsledky doterajších bádaní do podoby publikácie. Spolu s Biskupským úradom v Spišskej Kapitule sa rozhodol sprístupniť nové poznatky širšej verejnosti prostredníctvom monografie – a to aj napriek tomu, že výskumy v kostole pokračujú dodnes ako súčasť jeho obnovy a každý reštaurátorský zásah prináša nové a nové objavy.
Katedrála svätého Martina v Spišskej Kapitule predstavuje jedinečne zachovanú románsku architektúru na území Spiša zo začiatku 13. storočia. Od roku 1993 je súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (dnes pod rozšíreným názvom Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia). Mala a má počas obdobia svojej existencie významné historické postavenie jednak v dejinách spišského prepoštstva a neskôr biskupstva, ako aj vo vývoji architektúry a výtvarného umenia. Všetky jej hodnoty sú dodnes zachované v jedinečnej autentickej podobe.
Publikácia, pripravovaná priamo výskumníkmi od roku 2013, si kladie za cieľ naplniť očakávania širokého spektra čitateľov – od odborníkov až po záujemcov o históriu všetkých vekových kategórií – a to zrozumiteľným jazykom. Pozostáva z dvoch základných častí.
V prvej sa prezentujú najnovšie poznatky interdisciplinárnych výskumov. Vďaka použitiu moderných prieskumných metód (dendrochronologické datovanie dreva, georadarové merania) boli uskutočnené nové významné zistenia, ktoré posunuli datovanie vzniku katedrály, identifikovali jej prvotnú románsku podobu, dispozíciu trojloďového priestoru s priečnou loďou (oproti doteraz uvádzanej podobe trojloďovej baziliky) a s kráľovským westwerkom na prvom poschodí západného priečelia. Táto nová prezentácia najstaršej fázy stavebného vývoja ukázala, že už v čase vzniku patril chrám k veľmi kvalitnej európskej architektonickej produkcii svojej doby. Podobné zaujímavé objavy prináša publikácia aj v iných súvislostiach.
Autorský kolektív, ktorý sa podieľal na príprave textovej časti, tvoria autori výskumov, ktorí sa dlhé roky profesijne tejto problematike venujú. Aj preto má publikácia ambíciu monograficky predstaviť históriu a stavebný vývoj tejto pamiatky v podobe generačnej interdisciplinárnej výpovede jej autorov.
V historickom vývoji sa Katedrála svätého Martina podľa svojej funkcie nazývala rôzne. V obdobiach od svojho počiatku až do roku 1776 to bol prepoštský kostol (jeho najvyšším duchovným bol spišský prepošt), prípadne sa nazýval kolegiátny, z lat. ecclesia collegiata – kostol slúžiaci kolégiu kanonikov, čiže kolegiátnej kapitule, na čele ktorej stojí prepošt. V roku 1776 vzniklo Spišské biskupstvo a chrám bol povýšený na katedrálu – z lat. ecclesia cathedralis – sídelný chrám biskupa. Ten stojí na čele katedrálnej, alebo inak aj sídelnej kapituly. V textoch preto používame všetky tieto názvy: ak chceme zvýrazniť funkciu chrámu v danom období, nazývame ho prepoštský Kostol svätého Martina či kolegiátny Kostol svätého Martina. Najčastejšie sa však čitateľ v texte stretne s dnešným, všeobecne známym názvom Katedrála svätého Martina.
Text knihy je koncipovaný do dvoch hlavných častí – štúdie a katalógovej časti. Opisná časť štúdie je kvôli odľahčeniu textu doplnená v zátvorkách odkazmi na konkrétne heslá v katalógovej časti (AR, UH a podobne). Čitateľ sa tak v knihe môže veľmi ľahko a pohodlne zorientovať a sledovať opis historického vývoja chrámu, ako aj odborné opisy zachovaných artefaktov.
___________
Magdaléna Janovská, Vladimír Olejník