Spišskí biskupi v histórii
14. Mons. Štefan SEČKA (2011 – 2020)
Narodil sa 6. júla 1953 v Spišskom Štvrtku. Maturoval v roku 1971 na SVŠ v Spišskej Novej Vsi. Ordinovaný bol 6. júna 1976 v Bratislave Mons. Júliusom Gábrišom. Pôsobil ako kaplán v Spišskej Novej Vsi (1978 – 1980) a v Dolnom Kubíne (1980 – 1984). V roku 1984 sa stal správcom farnosti v Liptovských Revúcach a v roku 1990 vicerektorom Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka a odborným asistentom na Teologickom inštitúte Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave.
Za pomocného biskupa Spišskej diecézy ho vymenoval pápež Ján Pavol II. dňa 28. júna 2002 a zveril mu titulárne sídlo Sita. Vysvätený na biskupa bol 27. júla 2002 v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí. Hlavným konsekrátorom bol vtedajší spišský diecézny biskup Mons. František Tondra. Spolusvätiteľmi boli Mons. Henryk Józef Nowacki, apoštolský nuncius v SR a Mons. Alojz Tkáč, košický arcibiskup metropolita.
Dňa 4. augusta 2011 bol vymenovaný pápežom Benediktom XVI. za nástupcu Mons. Františka Tondru na spišskom biskupskom stolci. Úrad spišského diecézneho biskupa kánonicky prevzal 10. septembra 2011 pri svätej omši v Katedrále svätého Martina v Spišskej Kapitule. Jeho biskupským heslom bolo: „Crux Christi perficiat nos“ (Kristov kríž nech nás zdokonalí).
Dňa 24. júna 2020 na Slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule spolu s apoštolským nunciom na Slovensku Mons. Giacomom Guidom Ottonellom a emeritným spišským pomocným biskupom Mons. Andrejom Imrichom vysvätil nového spišského pomocného biskupa Mons. Jána Kuboša.
Dňa 28. októbra 2020 o tretej ráno zomrel v levočskej nemocnici po dlhodobých zdravotných problémoch so srdcom a krátkej hospitalizácii. Pochovaný bol 3. novembra 2020 v blízkosti Katedrály sv. Martina na Spišskej Kapitule, pohrebné obrady vykonal arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský, predseda Konferencie biskupov Slovenska.
13. prof. ThDr. Mons. František TONDRA, Dr.h.c. (1989 – 2011)
Narodil sa 4. júna 1936 v Spišských Vlachoch ako štvrté dieťa z desiatich. Stredoškolské štúdiá zakončil maturitou v Spišskej Novej Vsi v roku 1954. Teologické štúdiá absolvoval na Cyrilometodskej fakulte v Bratislave a 1. júla 1962 prijal z rúk biskupa Abróza Lazíka kňazskú vysviacku. Jeho prvým kňazským miestom bola Levoča, potom bol správcom farnosti v Hnilci, v Zázrivej, Tvrdošíne a nakoniec správcom farnosti a dekanom v Levoči. Sústavným štúdiom teológie dosiahol v roku 1978 doktorát z morálnej teológie.V roku 1993 sa habilitoval na docenta a v roku 1997 bol prezidentom vymenovaný za vysokoškolského profesora. V rokoch 1978-1983 prednášal morálnu teológiu na CMBF v Bratislave a po páde komunizmu od roku 1990, po obnovení kňazského seminára, prednášal morálnu teológiu na Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí.
Pápež Ján Pavol II. ho 26. júla 1989 menoval za spišského biskupa. Biskupskú konsekráciu vykonal kardinál Jozef Tomko 9.9.1989 v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule za veľkého počtu veriacich. Pričinil sa o celkovú obnovu diecézy a diecéznych inštitúcií po páde komunizmu.
Obnovil činnosť kňazského seminára v Spišskej Kapitule, v ktorom sa od r. 1990 mohli pripravovať pre kňazskú službu bohoslovci zo Spišskej, Košickej i Rožňavskej diecézy. Opäť založil diecéznu charitu, cirkevné školstvo, diecézny katechetický úrad, školský úrad, komisiu pre mládež, kňazský dom pre starých kňazov. Za jeho pôsobenia vznikli na území Spišskej diecézy aj niektoré cirkevné inštitúcie: Katolícka univerzita v Ružomberku, univerzitné pastoračné centrum, katolícke biblické dielo, katolícke pedagogické a katechetické centrum, slovenská spoločnosť kánonického práva. V závere svojho pôsobenia v roku 2006 zvolal Druhú diecéznu synodu, ktorá sa ukončila v roku 2011. Počas jeho pôsobenia navštívil diecézu aj pápež Ján Pavol II. v dňoch 2-3. júla 1995, ktorý v Spišskej Kapitule v uvedenom termíne prenocoval. Okrem toho navštívil aj Levoču, kde slávil svätú omšu, Vysoké Tatry a Poprad-letisko. Po konštituovaní Biskupskej konferencie Československa bol biskup František Tondra najskôr jej podpredsedom, neskôr predsedom.
Po rozdelení republiky v roku 1993 bol viackrát opätovne zvolený za predsedu Konferencie biskupov Slovenska až do roku 2009 a súčasne bol predsedom bioetickej subkomisie KBS. Pre množstvo povinností mu Svätý Otec postupne menoval dvoch pomocných biskupov: Mons. Andrej Imrich (1992) a Mons. Štefan Sečka (2002). Viedol jednoduchý život. Stal sa známy svojou učenosťou, srdečnosťou, pracovitosťou a vzťahom k prírode, kde rád relaxoval. Je autorom mnohých odborných článkov a prednášok. Najznámejšie je jeho dielo Morálna teológia I. a II.. Pri príležitosti jeho 75. narodenín dala kancelária biskupského úradu vytlačiť knižnú publikáciu s názvom Kňazom a veriacim, ktorá obsahuje jeho príhovory ku kňazom v ACES a pastierske listy. V roku 2011 sa zriekol úradu diecézneho biskupa z dôvodu dovŕšenia veku. Zomrel 3.5.2012 v nemocnici v Košiciach. Pohrebnú svätú omšu slúžil 10.5.2012 kolínsky arcibiskup, kardinál Joachim Meisner. Homíliu povedal Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup-metropolita. Pochovaný je na miestnom cintoríne v Spišskej Kapitule.
12. Ján VOJTAŠŠÁK (1921- 1965)
Narodil sa 14. novembra 1878 v Zákamennom. Pochádzal z roľníckej rodiny. Na kňaza bol vysvätený 1. júla 1901. Ako kaplán pôsobil na ôsmich miestach, až sa nakoniec stal farárom vo Veličnej. Za čias veľkého národovca, kapitulného vikára Štefana Mišíka, bol riaditeľom Biskupského úradu v Spišskej Kapitule a neskôr, keď bol kapitulným vikárom Marián Blaha, Vojtaššák sa stal rektorom seminára. Za spišského biskupa bol menovaný 13. novembra 1920. Vysvätený na biskupa bol 13. februára 1921 v Nitre, spolu s Dr. Karolom Kmeťkom, nitrianskym biskupom a Mariánom Blahom, banskobystrickým biskupom. Bol 44 rokov biskupom, diecézu však spravoval 29 rokov. Roku 1925 zvolal diecéznu synodu, z ktorej vyšli ustanovenia pre duchovný život kňazov, bohoslužby, seminár, školy a mnohé iné oblasti. Budovu kňazského seminára zväčšil o jedno poschodie a zmodernizoval. Podobne aj budovu učiteľského ústavu, ku ktorému pribudoval veľký moderný internát. K dievčenskému učiteľskému ústavu v Levoči pribudoval moderný trakt a pri levočskom gymnáziu budovu malého seminára.
Za jeho účinkovania v celom biskupstve sa postavilo 16 kostolov, 10 sa zväčšilo, postavilo sa 49 škôl, 9 kultúrnych katolíckych domov a 17 nových farských budov. Prebudoval 9 kláštorov, založil tlačiareň a nakladateľstvo Lev v Ružomberku, postavil Charitný dom v Dolnom Smokovci, štedro prispel na budovu Ústrednej charity v Bratislave a vysokoškolského internátu Svoradov.
Do Spišskej Kapituly na Učiteľský ústav uviedol školských bratov, tiež do Zákamenného, kde pre nich postavil modernú školu. Na 20 miest uviedol ženské rehole. Kvôli ľudovým misiám v Strážach prebudoval kláštor a kostol pre redemptoristov. Biskupské letné sídlo v Spišskom Štiavniku prepustil misionárom verbistom. Zriadil niekoľko exercičných domov, štedro podporoval chudobnú študujúcu mládež, založil veľké fondy Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Bol redaktorom časopisu Svätá rodina. Bol to horlivý a zbožný biskup, ctiteľ anjelov strážnych, v záležitostiach Cirkvi nepoznal kompromis, v čom mu bol vzorom jeho nebeský patrón. Takýto postoj mu spôsobil po Druhej svetovej vojne, ale zvlášť po r. 1948, neopísateľné ťažkosti a utrpenia, takže ho právom možno nazvať biskupom mučeníkom. Od roku 1951 až do konca života, totiž bol komunistickým režimom zbavený slobody a vedenia diecézy. Bol nespravodlivo odsúdený vo vykonštruovanom procese na 24 rokov väzenia. Z tohto trestu odpykal 12 rokov, vláčený po tvrdých komunistických basách vtedajšej ČSSR.
V roku 1963 mu bol zvyšok trestu odpustený, ale život dožil pod štátnym dohľadom v Senohraboch pri Prahe. Zomrel 4. augusta 1965 v nemocnici v Říčanoch, vo veku 88 rokov, 64. roku kňazstva a v 44. roku biskupstva. Pochovaný bol vo svojom rodisku v Zákamennom na Orave. V roku 1996 sa začal proces jeho blahorečenia a v tejto súvislosti bol exhumovaný v roku 2003. Odvtedy je jeho telo uložené v hrobke katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule. Počas sede impedita diecézu spravovali kapitulní vikári. Najskôr to bol štátnou mocou dosadený Andrej Scheffer (1950-1968). Potom to bol zvolený a schválený Dr. Jozef Ligoš (1968-1973). Posledným kapitulným vikárom v čase komunizmu bol Štefan Garaj (1973-1989).
11. Dr. Alexander PÁRVY (1904- 1919)
Narodil sa v roku 1848 v Gyögyösi. Bol titulárnym biskupom Carpasiensis a pomocným biskupom jágerského arcibiskupstva. Bol tiež opátom Kláštora sv. Egídia neďaleko Felnémeth, kanonikom Jágerskej metropolitnej kapituly, doktorom teológie. Za spišského biskupa bol menovaný 6. apríla 1904 a slávnostne uvedený do katedrálneho chrámu 11. septembra 1904. Dal opraviť budovu učiteľského ústavu a značnú starostlivosť venoval aj semináru, kde sa prednášala aj slovenčina ako vedľajší predmet. Sám sa tiež učil po slovensky. Roku 1915 ochorel a nemohol sa úplne venovať vedeniu biskupstva, preto prosil pápeža Benedikta XV. o pomocného biskupa. Pápež jeho prosbe vyhovel, takže biskup Párvy mohol vysvätiť za svojho pomocného biskupa Dr. Martina Khebericha, čo urobil 20. februára 1916 v kaplnke Ústredného budapeštianskeho seminára. Za jeho účinkovania sa odohrali viaceré národnostné perzekúcie, najznámejšia je tragická udalosť v Černovej r. 1907. Po vojne mu ČSR odobrala štátny súhlas, preto odišiel do Budapešte. Zomrel 24. marca 1919 v Budapešti, kde je aj pochovaný. Počas sede vacante bol za kapitulného vikára zvolený Štefan Mišík, hnilecký farár a po jeho smrti Marián Bláha, neskorší banskobystrický biskup.
10. Pavol SZMRECSÁNYI (1892- 1903)
Narodil sa v Šarišských Dravciach 2. mája 1846. Bol jágerským kanonikom. Za spišského biskupa bol menovaný 1. decembra 1891. Potvrdenie Svätým stolcom bolo 17. decembra 1891. Na biskupa bol vysvätený 27. marca 1892. Konsekrátorom bol bývalý spišský biskup Samassa. Slávnostný vstup do katedrály bol 15. mája 1892. Roku 1900 sa stal predsedom maďarského Spolku sv. Ladislava. Pokračoval v oprave katedrály. Bol podporovateľom vied a umení. Ako šľachtic podporoval maďarizáciu, predovšetkým v cudzine. Pre svoje chatrné zdravie sa najviac zdržiaval v Spišskom Štiavniku. V r. 1903 bol menovaný za veľkovaradínskeho biskupa. Zomrel 8. augusta 1908 v Szent Moric. Bol prevezený a pochovaný v rodinnej hrobke, vo svojom rodisku v Šarišských Dravciach. Na pohrebe sa zúčastnil aj bulharský kráľ. V čase sede vacante bol za spišského kapitulného vikára zvolený kanonik Ferdinand Fertsek.
9. Juraj CSÁSZKA (1874 – 1891)
Narodil sa 4. decembra 1826 v Nitrianskej Strede. Pred menovaním za spišského biskupa bol kanonikom ostrihomskej kapituly a nositeľom mnohých čestných titulov. Bol najskôr notárom a archivárom, neskôr tajomníkom arcibiskupského vikariátu v Trnave a následne aj riaditeľom primaciálnej kancelárie, arcibiskupského úradu. Za spišského biskupa bol menovaný 28. februára 1874. Osobne bol prítomný pri kánonickom potvrdení svojho menovania v Ríme pápežom Piom IX. dňa 15. júna 1874, pričom mu osobne odovzdal rochetu. Na biskupa bol vysvätený v Ostrihome 19. júla 1874. Slávnostný vstup do katedrály sa uskutočnil 2. septembra 1874. V roku 1875 mu bola udelená veľká pocta – Bol mu odovzdaný Veľký kríž rytiera svätého Jerusalemského hrobu. Vďaka jeho úsiliu prišli rehoľné sestry do Levoče, Spišských Vlách, Ružomberku a do Tvrdošína. Patril k zakladateľom Spišského historického spolku. V Spišskom Podhradí založil tlačiareň, za pomoci ktorej prispieval k vydávaniu regionálnych nemeckých novín Zipser Bote. Bol autorom prác o fajčení v seminároch, matematických tabuliek a tlačou vyšli aj jeho pastierske listy a kázne. Urobil rozsiahlu rekonštrukciu katedrály – presbytérium, vitráže v presbytériu – a iných kostolov. Dňa 27. októbra 1891 bol menovaný za kaločského arcibiskupa. Zomrel 11. augusta 1904 v Budapešti.
8. Dr. Jozef SAMASSA (1871 – 1873)
Narodil sa 30. septembra 1828 v Zlatých Moravciach. Prednášal v ostrihomskom seminári a potom na univerzite v Budapešti. Pred menovaním za spišského biskupa bol opátom Kláštora sv. Heleny vo Földvár, ostrihomským kanonikom, poslancom a poradcom pri ministerstve osvety, synodálnym examinátorom a diecéznym cenzorom. Za spišského biskupa bol menovaný 1. januára 1871. Na biskupa ho vysvätil 30. júla 1871 arcibiskup Simor v ostrihomskej bazilike a slávnostne prevzal úrad 27. augusta 1871. Veľkú pozornosť venoval výchove a vzdelávaniu kňazov, učiteľskému ústavu a katedrále, ktorú sčasti opravil – reštauroval gotickú kaplnku Zápoľských a dal vyrobiť do nej farebné vitráže s eucharistickými motívmi. Avšak, nebol dlho spišským biskupom; v roku 1873 bol menovaný za jágerského arcibiskupa. Pápež Pius X. ho 11. decembra 1905 kreoval za kardinála. Zomrel 20. augusta 1912 vo veku 91 rokov.
7. Dr. Ladislav ZÁBOYSKÝ (1850- 1870)
Narodil sa 31. mája 1793 v Prešove. Po kňazskej vysviacke bol archivárom v Spišskej Kapitule. Odtiaľ ho biskup Ladislav Pyrker zobral do svojich služieb do Benátok. Po štvorročnom účinkovaní v Benátkach sa vrátil do Spišského biskupstva, kde vykonával dušpastiersku činnosť. Bol farárom vo Veľkej, členom konzistoriálnej rady, dekanom Veľkánskeho dištriktu, čestným kanonikom, promovaným doktorom teológie, dekanom Levočského dekanátu, kráľovským školským inšpektorom a farárom v Spišskej Novej Vsi. Za spišského biskupa ho menoval cisár František Jozef I., 2. apríla 1850, čo v Ríme potvrdili 30. septembra 1850. Na biskupa ho vysvätil 25. mája 1851 apoštolský nuncius v kapucínskom chráme vo Viedni. Kánonické prevzatie diecézy sa uskutočnilo 22. júla 1851. Jeho menovanie za spišského biskupa bolo spolu s menovaním Štefana Moyzesa v Banskej Bystrici a Štefana Kollarčíka v Rožňave akýmsi ústupkom panovníckeho dvora voči Slovákom za ich účasť na cisárskej strane počas maďarskej revolúcie v rokoch 1848-1849. Maďarská cirkevná hierarchia prijala toto menovanie s rozpakmi. Viedol prísny a utiahnutý kňazský život. Zvlášť sa staral o výchovu mládeže. V roku 1852 v Levoči založil dievčenský učiteľský ústav. Roku 1863 z príležitosti tisícročného jubilea príchodu sv. Cyrila a Metoda vydal pamätný pastiersky list, ktorý sa čítal v celom biskupstve. Zomrel 11. septembra 1870 v Štiavnickom kláštore vo veku 78 rokov. Pochovaný je v krypte katedrálneho chrámu. Celý svoj majetok zanechal biskupstvu.
6. Vincent JEKELFALUSSY (1848- 1849)
Pochádzal z Jakloviec a Margecian. Bol kanonikom a svätiacim biskupom v Ostrihome, titulárny biskup Almisienis. Za spišského biskupa ho vymenoval cisár Ferdinand V. roku 1848. Na Spišskú Kapitulu nastúpil 5. januára 1849. Boli to politicky pohnuté časy a revolučné roky, preto po príchode ruských vojsk odišiel do Viedne, aby udobril cisára, ale v Bratislave ho zatkli a postavili pred vojenský súd. Po zásahu cisára Františka Jozefa I. abdikoval z úradu spišského biskupa a odišiel do súkromia. Roku 1866 sa biskup Jekelfalussy stal biskupom v Stolnom Belehrade. Zúčastnil sa na I. Vatikánskom koncile. Pre uvádzanie koncilových dekrétov do života ho vláda prenasledovala, preto odišiel do Ríma, kde aj zomrel r. 1874.
5. Dr. Jozef BÉLIK (1824- 1847)
Narodil sa v Dožeroviciach 1. decembra 1757. Pôsobil v bratislavskom generálnom seminári ako prefekt a profesor etiky. Za čias kardinála Rudnaya bol kanonikom Ostrihomskej kapituly sv. Štefana. Za spišského biskupa bol menovaný r. 1823 a kanonicky prevzal diecézu 2. mája 1824. Bol štedrý podporovateľ slovenskej spisby. Ostali po ňom dôkladné kanonické vizitácie. Bol príkladom sociálneho cítenia. Založil viacero dobročinných fondov, napr. pre starých a chorých kňazov, pre učiteľov, pre vdovy a siroty. Postavil kostoly v Štiavnickom kaštieli, v Kravanoch, Teplici, Štrbe a Jablonove, kde je aj pochovaný. Naplnený dňami a zásluhami zomrel v Pánovi 5. marca 1847 ako 90 ročný.
4. Ján Ladislav PYRKER (1819- 1821)
Narodil sa v Nagy Lángu pri Stolnom Belehrade. Jeho predkovia pochádzali z Tyrolska. Bol opátom cisterciátskeho opátstva v Lilienfelde v dnešnom Rakúsku. Rehoľné meno si vybral „Ladislav“. Pre zásluhy v cisterciátskom opátstve ho František I. menoval r. 1818 za spišského biskupa. Spišský biskupský stolec zaujal 12. mája 1819. Po slovensky sa začal učiť od svojho tajomníka, člena Slovenského učeného tovarišstva, Jána Fejérvaryho. Za jeho pôsobenia bol postavený v Spišskej Kapitule Katolícky učiteľský ústav, prvý tohto druhu v celom Uhorsku a slávnostne bol otvorený 19. novembra 1819. Taktiež vydal nový katechizmus. Pri príležitosti návštevy u cisára vo Viedni bol menovaný za benátskeho patriarchu, kam odišiel v r. 1821 a zanechal Spiš, čím sa tu ukončila aj jeho požehnaná činnosť. Roku 1827 sa stal arcibiskupom v Jágri (Eger), pričom mu ostal titul patriarcha. Bol aj básnikom. Jeho nemecké diela boli preložené do viacerých jazykov. Zomrel 2. decembra 1847 vo Viedni. Je pochovaný v Lielienfelde, jeho srdce je však uložené v bazilike v Egeri (Maďarsko). Počas uprázdneného spišského biskupského stolca bol za kapitulného vikára zvolený kanonik Anton Fridmanszky, rodák z Levoče.
3. Michal BRIGIDO (1807- 1816)
Jeho celé meno s titulom znie: Michal Baron Brigido z Brezovitz a Mährenfels, knieža Svätej rímskej ríše, arcibiskup ľubľanský. Narodil sa 8. februára 1742 v Trieste. Teologické štúdium absolvoval v Grazi. Po kňazskej vysviacke istý čas účinkoval na Pražskom arcibiskupstve. Jeho matka bola totiž sestrou arcibiskupa Przihovského. Potom účinkoval na Ostrihomskom arcibiskupstve za pôsobenia kardinála Batthyanyiho. V rokoch 1776-1780 bol kanonikom Spišskej katedrálnej kapituly a od r. 1780 levočským farárom. Za spišského biskupa bol menovaný r. 1807. Ešte v tom istom roku mu cisár Jozef II. udelil Ľubľanské arcibiskupstvo, na ktorom pobudol len krátko, zriekol sa ho a vrátil sa na uprázdnené spišské biskupstvo. Za jeho pôsobenia bol dostavaný kňazský seminár a slávnostne otvorený 11. novembra 1815. Staral sa o rozširovanie slovenských náboženských kníh medzi veriacimi. Dobrým pomocníkom v správe diecézy mu bol generálny vikár Štefan Čech, neskorší košický biskup. Keď začal chorľavieť, vrátil sa do svojho rodiska Trieste, kde 23. júna 1816 zomrel. Tam je aj pochovaný.
2. Ján RÉVAY (1787- 1806)
Narodil sa 7. augusta 1748 v Čachticiach. Pochádzal z grófskeho rodu. Vysvätený bol za báčskeho biskupa. Predtým bol veľprepoštom a kanonikom Nitrianskej katedrálnej kapituly, po uprázdnení Nitrianskeho biskupského stolca bol nitrianskym kapitulným vikárom a vypočúvajúcim sudcom Generálnej kapituly. V rokoch 1774-1783 bol kanonikom Spišskej katedrálnej kapituly. Za spišského biskupa bol menovaný r. 1787. 20. augusta 1788 prišli po neho do kaštieľa grófa Csakyho v Bijacovciach, odkiaľ ho slávnostne sprevádzali do katedrálneho chrámu a tak sa ujal vedenia biskupstva. Po svojom menovaní za spišského biskupa vykonal kanonické vizitácie a birmovky: na Orave v r. 1794, v Liptove r. 1795 a na Spiši r. 1796. Na 24. októbra 1802 zvolal diecézne zhromaždenie kléru do Štiavnika, ktorého hlavnou témou bolo zriadenie diecézneho kňazského seminára. Na tento cieľ sa utvoril tzv. Révayovský fond v sume 50 000 zlatých. Založenia seminára sa už nedožil, lebo 9. januára 1806 zomrel v Štavnickom kláštore, kde sa veľmi rád zdržiaval. Pochovaný je v krypte katedrálneho chrámu. Po jeho smrti za kapitulného vikára bol zvolený kanonik František Madocsány.
1. Karol SALBECK (1776 – 1785)
Pochádzal zo Sedmohradska. Na biskupa bol vysvätený roku 1759. Bol opátom kláštora sv. Mikuláša, biskupa a vyznavača v Erči, prepoštom v Bratislave, veľprepoštom a kanonikom Vácovskej katedrálnej kapituly. Roku 1776 ho cisárovná Mária Terézia menovala za biskupa novozaloženej Spišskej diecézy, ktorej požehnaného vedenia sa ujal slávnostným obradom toho istého roku na sviatok titulárneho patróna katedrálneho chrámu sv. Martina, 11. novembra. Na druhý rok vysluhoval sviatosť birmovania v celom biskupstve. Liptov rozdelil na dva dekanáty. Zaviedol stálu poklonu. Dal opraviť katedrálu a budovať rezidenciu. Roku 1787 odovzdal 11 greckokatolíckych farností pod jurisdikciu Mukačevského biskupstva. Vyjednával so Svätým stolcom a cisárom Jozefom II. o navrátení Ľubovnianskeho dekanátu z Tarnovského biskupstva Spišskému biskupstvu, čo sa uskutočnilo po jeho smrti. Zomrel náhle v Levoči 15. júna 1785. Bol prevezený a pochovaný do krypty katedrálneho chrámu. Smútočné obrady sa konali až 26. júla 1785. Slávnostné Requiem viedol biskup Andrássy z Rožňavy a kázeň povedal kanonik Ján Molnár, ktorý v čase sedisvakancie bol zvolený za kapitulného vikára.